Mám za sebou posledný diel série Smrti se smát od Eleanor Corvin a úprimne, ešte stále neviem úplne spracovať, že je koniec. Táto séria sa mi dostala pod kožu viac, než som čakala, a Čtyři období boli emotívnou bodkou za príbehom smrtiek z Ruín. Pre mňa osobne ide o jednu z najlepších romantasy sérií, ktoré som za posledné roky čítala, a rozhodne patrí medzi to najlepšie z domácej tvorby v tomto žánri. V poslednej časti opäť sledujeme jeden rok života v Ruinách. Spoločnosť nám robí Ema, no tentoraz dostávajú oveľa viac priestoru aj Tessa a nová zverenkyňa Meggie. Tessa na prvý pohľad pôsobí ako niekto, kto si život smrtky užíva naplno. Je sebavedomá, drzá a plná života. Lenže pod touto maskou skrýva bolesť, strach a traumy, ktoré ju stále prenasledujú. Jej linku s Kálebom som si zamilovala. Káleb je muž, ktorého sa všetci boja. Tichý, chladný, nebezpečný a predsa práve pri ňom Tessa postupne nachádza pocit bezpečia. Ich vzťah začína fyzickou príťažlivosťou, no pomaly prerastá do niečoho omnoho hlbšieho, úprimnejšieho a bolestivo krásneho. Káleb si ma získal presne tým, aký bol – nie dokonalý hrdina, ale človek, ktorý nevie prejavovať city slovami, no ukazuje ich činmi. Veľmi emotívna bola aj linka Meggie. Dievčaťa, ktoré sa musí vyrovnať s vlastnou smrťou a s tým, že jej život skončil skôr, než vôbec stihol začať. Jej zmätok, smútok aj postupné prijatie nového sveta pôsobili neuveriteľne ľudsky. A Erik, ten do jej života prináša podporu práve vo chvíľach, keď ju najviac potrebuje. Popri všetkých romantických linkách však nad Ruinami visí niečo oveľa temnejšie. Staré legendy ožívajú, nebezpečenstvo sa približuje a postavy musia čeliť rozhodnutiam, ktoré ich navždy zmenia. Atmosféra je napínavejšia než v predchádzajúcich dieloch. Táto časť však už žiadneho čitateľa nenechá chladným. Zatiaľ čo prvé dve knihy boli skôr vtipné a romantické, tretia časť je už dospelejšia a pikantnejšia. Autorka nám dopraje to, čo nám možno v prvých dvoch častiach chýbalo. A záver, ten vás na jednej strane dojme, no na druhej strane nechá vo vytržení. So smrtkami sa ani po poslednej strane nebudete chcieť rozlúčiť. Sériu Smrti se smát milujem. Je to séria, ktorá nie je len o smrti. Je o láske, strate, traume, nádeji a o tom, že aj zlomení ľudia si zaslúžia byť milovaní. A ja úprimne dúfam, že si k nej nájde cestu čo najviac čitateľov, pretože si to zaslúži.

Ruiny si mě definitivně omotaly kolem prstu. Tentokrát příběh sledujeme očima Emmy, Tessy a nové smrtky Meggie. A protože tohle není svět, kde by někdo měl klidný osud… ani její minulost není zrovna zalitá sluncem. Konečně dostává víc prostoru i Tessa a musím říct, že její část mě bavila snad nejvíc. Retelling na Perníkovou chaloupku měl neskutečně temnou atmosféru a místy mi z toho běhal mráz po zádech. Ema samozřejmě dál rozdává svůj sarkasmus a hlášky, které mě opět ničily smíchy. A ještě něco… Jak si má člověk vybrat mezi Eskarem a Kálebem?! Jeden vás dokáže zastrašit jediným pohledem a druhý obejmout tak, že zapomenete svoje vlastní jméno. Tentokrát se navíc v Ruinàch začínají dít opravdu velké věci. Nepokoje sílí a do toho přichází jezdci apokalypsy. Jejich příchod měl atmosféru, která mě vtáhla. Příběh je opět plný humoru, ironie, romantiky, napětí i emocí. Jenže tentokrát všechno působí mnohem intenzivněji a propracovaněji. A právě tady jsem si naplno uvědomila, jak moc autorka od prvního dílu vyrostla. Postavy působí živěji, vztahy mají větší hloubku a celý svět smrtek je čím dál návykovější. A i když se série dá číst po jednotlivých dílech… byla by škoda o ten vývoj přijít. Já jsem si tuhle partu zamilovala tak moc, že už si bez nich Ruiny neumím představit.